eEriness

News

Už dlhšiu dobu by som sa chcela podeliť o svoje zážitky z Bratislavy. Hoci tu študujem už od septembra, v BA mám rodinu a nie je to prvý krát, čo tu trávim svoj čas. Počas vysokej školy sa v tomto najväčšom meste na svete nachádzam denno-denne a tak sa občas stretnem so situáciami, ktoré sú hodné zverejnenia.

Prvý dojem na mňa Bratislava urobila na železničnej stanici. Nelíši sa veľmi od tej našej, až na ľudí, ktorí sa tu pohybujú. Čakala som na zastávke autobusu pred budovou. Pomaly prichádzali aj ďalší čakajúci. Ale jedna paní ma zaujala. Postavila sa predo mňa a už od chrbta vyzerala celkom výstredne, hoci niektoré tety sa takto obliekajú bežne. Oranžové špicaté lodičky, biele silonky, obtiahnuté trištvrťové rifle, biele sako, trvalá na vlasoch, športová „ťing ťong“ lakovaná kabelka. Kým som sa tak pozastavovala nad tým, ako si človek dokáže obliecť niečo také, nejaký teploš začal kričať po zastávke: „Jožoooooo... Jožooo, poď už!“ (a teraz si to prečítajte ešte raz s prízvukom Paviela). Tá teta sa však otočila a to čo som uvidela ma dorazilo. Bol to róm, obočie vytrhané, namaľované nové, ružové tiene, červený rúž, ružové líca a keď otvoril ten ženo-muž ústa, ozval sa hrubý hlas:“Božinku, už idem nééé?“... Nebola som sama čo sa vtedy smiala. Ale doteraz nechápem odkiaľ nabral prsia.

Keď som tak prichádzala domov v podvečerných hodinách, v areáli ubytovne som zbadala pobehovať čierneho psa. Neskôr vysvitlo, že sa jednalo o šteňa nášho SBSkára. Ale o pár krokov ďalej mi popred oči preletel žltý papagáj. Bol november. Trošku zima na papagájov. Keď už som pri tých zvieratách, v posledných dňoch nám povečeroch bečia ovce z neďalekých domov. Podotýkam, že bývam v samom centre Bratislavy v Horskom parku. A bečia tu ovce. Tiež sa nám v areáli zatúlal káčer z nejakého kŕdľa, ktorý sme videli so spolubývajúcou. To je asi všetko o vonkajších zvieratách. nebudem spomínať škriekajúce vtáky. Videli ste už niekedy naživo pavúka veľkého ako vaša dlaň? S tenkými nohami a odporným telom? Alebo s hrubými chlpatými nohami a veľkým členitým chlpatým telom? Áno? A videli ste ich 7 nad svojou hlavou na wecku? Nuž, to je život na ubytovni. Mimochodom, som si kúpila biolit a už tam nie sú. Ale nikomu neprajem vidieť obrovských pavúkov skrúcať sa od biolitu po zemi. Ako po Potterovom kruciamuse alebo aké zaklínadlo to používal. A húseničky? Aj tých som už zopár pozabíjala.

Samozrejme problém každého „turistu“ vo väčšom meste- stratenie sa. Aj mne sa to stalo. Dokázala som prekonať svoj rekord a stratila som sa 4 krát počas dvoch hodín na jednom mieste. Paradoxom však bolo, že mi nedokázal nikto z okoloidúcich pomôcť ani s otázkou, kde práve som. dostala som odpovede iba- Ja nie som odtiaľ, Sorry I dont undestand, Ja to tu nepoznám, Tu som prvý krát.. Hoci daní ľudia práve vystúpili z áut s poznávacími značkami BA alebo BL. Časom mi však došlo, že ani moji spolužiaci, ktorí žijú v BA od malička, nepoznajú niektoré mestské časti, ktoré som ja spoznala do mesiaca svojho pobytu.

Trolejbusári a cestujúci. Denne cestujem z centra mesta do centra mesta 45 minút v závislosti od dopravy. Cestujem si z Horského parku po horskej dráhe- zákruty, prudké brzdenie verzus ostré zatáčky a pridávanie a lá 3, 2, 1, štart- už som si zvykla, hoci prvé dni som potrebovala Kinedril. Fakt, že ak prší vonku, tak prší aj v trolejbuse kvôli netesným oknám som už ako-tak prijala. Aj to, že keď je zima, tak v troleji je +98°C keď ste naobliekaní. Dokonca som si zvykla aj na pästné, či paličkové súboje dôchodcov, ktorí vám pri vchádzaní do autobusu búchajú palicami po píšťale a ťahajú vás za bundu. Nič to, že vláčia so sebou 50kilové nákupy, ktoré zvládli ťahať krížom celého Kauflandu a ešte sa aj zarozprávali s Boženkou o fešákovi Robkovi. Raz som si však pokojne cestovala šialeným trolejbusom, keď tu z ničoho nič trolejbusár vypeckoval trolej a dupol na brzdu tak, že babka s barlami aj s nákupom sa z konca troleja začala surovo kotúľať pomedzi sedačky spolu s paradajkami a hruškami a zastavil ju až náraz do stojacích ľudí. Keď tí začali kričať po vodičovi, vyšiel z kabínky a začal hučať po babke že ona mu tu bodrel v trolejbuse robiť nebude, zavrel sa a pustil na plno rádio. Vyriešil.

Ani tu nebudem spomínať Bratislavských Rómov a bezdomovcov, ktorí si cestujú nonstop s celými rodinami a zopár indivíduí si neodpustí spievať, či púšťať No Name z Nokie 3510. Ani nebudem zbytočne rozpitvávať ich výnimočnú vlastnosť sadať si v prázdnom buse práve za vás, prípadne vás ťahať za vlasy a pýtať sa či sa vám to páči. Ble..

Keď ste toto dočítali až do konca tak vás to buď zaujalo alebo nemáte čo robiť. Každopádne som týmto chcela povedať, že Blava nie je pupok sveta a aj tu platí, že čím väčšie mesto, tým viac debilov. Ale je mi tu zatiaľ dobre.

Dovi, dopo, díky, čav

Lenka